Minulé výstavy / Past

Motion of Difference

ANNA ŠTEFANOVIČOVÁ / ŠIKULA REVIVAL

Natália Okolicsányiová / Superphysical

Marta Krześlak / Garage sketches

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

Alex Selmeci, Tomáš Kocka

/ Place the touch into the gloves and leave it there (Caretaker Institute)

26.4.–17.5.2019

“Väčšinou sa tu pohybuje chaoticky a je pri tom celá spotená. Potom je oranžová a lesklá.
Keď príde dostatočne blízko je vidieť, ako sa jej pot zráža na tvári a pomaly po nej steká malými kvapkami.”

“Jej osobnosť musí mať podstatne širší záber, na aký sme zvyknutí. Testovať toľko odlišných vlastností a toľko rôznych problémov. Monitorovať všetky nedostatky a hodnotiť ich rýchlo, najprv z počiatočného stavu a potom zaznamenávať zmeny. Netuším čo z toho, čo sa tu o nej hovorí je pravda, ale neviem, či si všetci uvedomujú, čo vlastne robí. Čo robí sama zo sebou a čo robí pre nás.”

Jej mäkkosť, pružná, nie zraniteľná. Dalo by sa to. Štípať a štuchať, hladiť, fackovať, mliaždiť a pučiť (hmatovať). S každým zásahom stále rovnaká. Nedala by sa popísať, zapamätať ani zaradiť, ani zamestnať, ani použiť.

“V čase, keď s tým začala, bola vraj úplne šialená. A to si teda viem predstaviť. Doteraz mi nie je celkom jasné, ako jej to môže fungovať. Každý z nich je individualizovaný, už pri výrobe sa spracovávajú informácie o budúcom užívateľovi. Komunikácia s nimi je z pravidla časovo náročná a hlavne zo začiatku často nedostupná. Je pravda, že ja som si s tým svojím začal rozumieť pomerne rýchlo a intenzívne, ale čakal som na neho rok a informácie o ňom som dostával v predstihu.”

“Podľa mňa vyzerá trochu ako mandarínka.
Má okrúhlu hlavu a všetko na jej tvári je zaoblené. Jej nos ledva vytŕča do priestoru.”

“Vo fľaši s čokoládovým topingom. Tam som ju videla prvý krát, bola rozkošná. Myslela si, že je tam dočasne. Nevšímala si ma, nevedela, že pre ňu pracujem. Pravdou je, že ešte nebola zvyknutá a tá prenikavá vôňa ju štípala v nose. Bola som si skoro istá, že sa jej to nepodarí. Na začiatku sa to všetkým prelieva medzi prsty. Sledovala som ju škodoradostne a nápadne, ale bola príliš sústredená na to, aby si ma všimla. Potom som si uvedomila, že jej výraz, s ktorým tam vošla už nepatril jej tvári.”

“A navyše má strašne malé zuby.”

“Počul som, že predtým, ako ich začali prideľovať, skúšala veľa z nich sama na sebe. Mať jeden, a aj sa mu plnohodnotne venovať, vraj môže hocikto. Samozrejme fáza aj inštrukcie k používaniu sú vždy prispôsobované jednotlivým užívateľom. Niektorí potom menia svoj prvý za novší, z odlišnej fázy alebo používajú, ak sa to tak dá nazvať, dva až tri naraz. Viac sa nedoporučuje, viac ani nikomu nepridelia. Ona ich skúšala desiatky a vždy niekoľko naraz.”

“Rukami pohybovala nejak zvláštne súčasne, akoby jedna úplne identicky kopírovala pohyby tej druhej. Jedna ruka rozdelená na dve časti. Ovládala aj priestor medzi nimi a tekutosť toho celého ju nestála žiadnu námahu. Proste to nepretieklo. Ani medzi prstami ani medzi dvoma časťami jej superruky. Vlastne, akoby to celé začalo tuhnúť a kým ostatní plnili nádoby, ona menila konzistenciu. ”

“V práci nikdy neukazuje svoje vlasy. Vždy má svoju parochňu alebo klobúk.”

“Jej predmety dokážu úžasné veci, no vždy keď som ich používal, cítil som ich prítomnosť. Vedel som, že sú bezpečné, ale nemohol som sa zbaviť pocitu, že rozhodujú namiesto mňa. Keď testovala rukavice, nosila ich tri mesiace vkuse. Jej pohyby sa postupne menili a jej dotyk akoby obsahoval nejakú ďalšiu informáciu, ktorá jej nepatrila, no zároveň som ich nebol schopný od seba oddeliť. Jej ruky začali zvláštne voňať. Cítil som to z vecí, ktoré používala, cítil som to aj z jedla, čo mi varila. Myslím, že vtedy sa snažila oddeliť svoj hmat od končekov vlastných prstov, vysunúť ho niekoľko milimetrov od tela, vložiť ho do tých rukavíc a nechať ho tam. Musel som podať správu, ale nechcel som im ju predhodiť, to vážne nie.” >

“Vedela som, že na to nie je sama, aj keď to tak vyzeralo. Mala ich niekoľko. Boli spolu takmer prerastení do podivne fungujúceho celku, ktorý bol rovnako silný ako premenlivý, a ktorý som si najprv nevšimla vôbec, a potom som ho už nemohla nevidieť. Akoby tam nebola umiestnená len tak voľne, ako my ostatní. Bola spolu s nimi zabalená v obale.

> Hmat oceňujú hlavne bojovníci na blízko.
Bezprostredný kontakt.
Čarodejnice, lukostrelci, lovci a hackeri nech si s ním robia čo chcú. Ja si ho chcem nechať pôvodný a ona používa len rukavice.
Občas ma nimi aj hladí.

“Keď sa sústredí alebo rieši nejaký problém, zoranžovie ešte o niečo viac.”

“Ten obal nebol mäkký, poddajný, či priehľadný, bol skôr ako škrupina, rozdrtená na tisíce kúskov, ktoré stále nejakým spôsobom držali pokope. Len občas vytvorili medzeru, dosť veľkú na to, aby z nej niečo uniklo. Chcela som to. Akúkoľvek informáciu o tom, čo sa deje vo vnútri. Je možné, že obal reaogval na to, ako ho bez dychu pozorujem alebo sa ona na chvíľu prestala strážiť. Každopádne namiesto toho, aby obal spojil škrupiny čo najtesnejšie, aby ich prekryl, navrstvil,vytmelil a poriadne uzavrel, otvoril jednu prasklinu tak, že som počula, ako sa zväčšuje a prehovoril: “

Keby to bolo na mne, doprial by som jej to. Chcel by som byť jej formou. Roztaviť ju. Pekne, pomaly, bezbolestne. Ona, skvapalnená a tekutá. Nechal by som ju chvíľu len tak sa prelievať, nech si to užije. Stratila by chuť a vôňu a hlas a jediné čo by dostala by bol nový tvar, skoro rovnaký ako môj, len zmenšený o moju hrúbku a všetky tie experimenty, to odriekanie, potláčanie, zabúdanie a násilné blúznenie, toho by som ju zbavil. Dala by sa už len uchopiť, nie významovo, ale rukami, pritlačiť stehnom o stehno, zovrieť medzi zubami.

BIO
Alex Selmeci (1994) a Tomáš Kocka Jusko (1994) sú absolventmi Ateliéru Súčasného Obrazu Fakulty
umení Technickej univerzity v Košiciach. V roku 2017 začali spolupracovať a vytvorili platformu
Edgar&Ota studio, ktorá slúži k zastrešeniu a prezentácii ich práce a ďalších kolaboratívnych aktivít.
Výstava „Place the touch into the gloves and leave it there“ bude prvým samostatným projektom
v galerijných priestoroch, mimo toho je prevažná časť ich práce venovaná off-site a miesto
špecifickým projektom.

Výstavný program galérie Temporary Parapet v roku 2019 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

VÝŤAH

/ Barth, Blažo, Feriancová, Kudláč, Rosmány, Šebík, Šipöcz, Tittel, Vančo, Vongrej

5.4.-26.4.2019

kurátorský tím: A.Hrabušický, M. Tittel, F.Vančo

Súčasťou otvorenia nových výstavných priestorov galérie Temporary Parapet v Petržalke je aj sprievodný projekt Výťah. Pod novými priestormi, ktoré zostanú naďalej k dispozícii pre ďalšie výstavy, je suterén – podzemný labyrint, ktorý poslúži na výstavu prvý raz a naposledy. Vznikne vlastne site-specific inštalácia, výstava „miestne špecifického“ (možno) umenia. Podobne ako jej už dávny predchodca Suterén (1989) sa umiestni v podzemných priestoroch – tu však analógie končia. Dve výstavy v Temporary Parapet sa odohrajú súbežne v nadzemí a v podzemí, ako rub a líc, dve strany mince, ako privrátená a odvrátená strana umenia.
Návštevník bude prechádzať neprehľadnou spleťou podzemných priestorov, ktoré od čias socializmu slúžili ako obslužné a technické zázemie obchodných prevádzok nad nimi. Nadzemné a podzemné podlažie spája už dávno nepoužívaný nákladný výťah, ktorý sa stal zárodočnou bunkou (jednotkou) výstavy. Náplň využívaných priestorov sa časom menila a tak obsahujú stopy viacerých nesúvisiacich, vzájomne sa prekrývajúcich funkcii. Zúčastnení umelci sa týchto nánosov zbavili iba sčasti, veď tvoria súčasť pravidiel hry na site-specific art (iba v jednom prípade bude priestor vyčistený celý – lebo Filip Vančo chce v ňom umiestniť svoje Nič). 
Umelci ako príležitostní squatteri dočasne osídlili opustené priestory, prispôsobili si ich pre seba, osvojili si niektoré nájdené objekty, prípadne tam umiestnili svoje vlastné práce či intervencie, okupácie atď. Návštevník postupuje či preniká priestormi a odkazy umelcov vyhľadáva tak trochu ako kešky pri geocashingu, podieľa sa na hre. 
Zostava ľudí, ktorí tu zanechajú svoje odkazy, je veľmi rozmanitá – nie sú tam iba vizuálni umelci či umelci-profesionáli. Niektorí vystupujú v dvojjedinej či dokonca trojjedinej funkcii ako umelci, kurátori a galeristi. Základ tvoria ľudia, ktorí si vyskúšali a overili svoje umelecké partnerstvo pri nedávnom projekte v SNG – Užitočná fotografia. Na pár vystavujúcich autorov je tu nezvykle veľa kurátorov – dvaja sú však pozostalými zo spomenutej výstavy a tretí, Milan Tittel, si už kurátorskú pozíciu neraz vyskúšal. Okrem toho sa zo zúčastnených umelcov venuje site-specific art-u najdlhšie.
Vystavujúci autori určite netvoria názorovo či umelecky nejakú homogénnu skupinu, niektorí sa navzájom ani nepoznajú. Dúfajme, že budú fungovať ako ohnivká v reťazi – prvé nesúvisí s posledným, ale je s ním spojené prostredníctvom tých ostatných.

Aurel Hrabušický

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

HAPPINESS LOOKS GEORGEOUS ON YOU

/ Ines karčáková

5.4.-18.4.2019

kurátor: Nikolas Bernáth

Snaha prekryť nepríjemný pocit nedostatku drámy, diasporickým premiestňovaním sa do marginalizovaných makro (planéta) a mikro (telo) štruktúr vesmíru naráža na neustále bariéry efemérnosti
spojenej so stratou schopnosti roroznávania realít.
Oligarchia a elity dnes vlastnia celé krajinné celky, ktoré po miliónoch rokov globálneho trhového nezáujmu (milne panenská nedotknutosť) preberajú rolu situačných rajov na Zemi.
Salariát v utopickom nahánaní rozvoja osobnej drámy (milne guerilla avanturizmus) krypokapitálom vyživuje tieto zmutované falošné reality.
Využívanie otvorených hraníc, medzi kedysi náhodne vymedzenými územiami krajiny,
na transport do uzavretého geta, komerčnými autoritami označovaného ako raj (predčasné nahliadnutie do eschatologickej reality života po živote) vytvára nekonečnú kmitlu, ktorou sa cestovateľka či cestovateľ dobrovoľne necháva uniesť do nového kontextu inakosti, odlišnosti a cudzosti. Cudzosti, ktorú sa rozhodujeme z nadradenej pozície identifikovania sa s modifikátorom reality cez komodifikáciu krajiny, zneužiť ako motor drámy. Paradoxom je, že vice versa takéto stratégie nefungujú a ak cudzosť prichádza z podradenej pozície nedobrovoľného (ale nevyhnutného) vstupu na unitárne územie, s ktorým sa identifikujeme ako s vlastným,, zväčša nie je prijatá s rovnakým idealizmom ako v prvom prípade.
Extrospektívne rozširovanie svojho bytia cez bádanie nových geografických, sociálnych a kultúrnych kontextov však človeku nepostačuje. Naopak, práve bádanie a úzke súžitie s prírodou prináša človeku možnosť aternatívneho akcelerovania drámy introspektívne v sebe a cez seba ako intelektuálne a magické rozšírenie tela za účelom vydobytia modifikácie synaptických prenosov a hľadania inej, rozšírenej reality.
Archeológia pozná nálezy, ktoré indikujú šamanizmus a užívanie liečivých rastlín už v strednom paleolite. Ontológie mnohých etnických náboženstiev sú založené na užívaní psychoaktívnych látok,
ktoré označujeme enteogény („tvoriť vnútri boha“).
Falošný raj ako skutočný rauš.
Bádanie a absurdná dráma nás dnes preniesli tesne pred alebo už dávno za prah novej priemyselnej revolúcie, ktorá zvedie boj proti posledným zbytkom synkretizmu materiálnej skutočnosti a digitálneho
imperializmu. Nastolí sa tak nová mágia, ktorá navždy (znova dočasne) vyrieši večnú snahu človeka viesť prežívanie drámy ako zastúpenia toho, čo si milne vykladáme ako sebaromantizujúce zapĺňanie vlastnej prázdnoty.
Zapĺňanie prázdnoty nie je možné. Možný je len dekor už existujúcej a dokonalej hmoty telesnej architektúry. Tak ako policajná brutalita pred kulisami brutalistickej architektúry, vytvára sebe vlastnú a sebe krásnu poetiku, tak i zapĺňanie neexistujúceho prázdna, prázdnymi gestami prináša pocit balzamického perpetuum mobile generujúceho v nás a za nás napätie superdrámy.

Ines Karčáková je čerstvou absolventkou ateliéru fotografie a nových médií na pražskej FAMU. Vo svojej tvorbe sa zameriava na odkrývanie vlastností média fotografie. Primárne ju zaujíma (ne)pravdivosť a (ne)dôveryhodnosť výpovede skrz obraz. Dlhodobo sa venuje porovnávaniu estetiky vedeckých snímkov (najmä astronomická fotografia) s fotografiami využívanými v médiách a popkultúre.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

Ľudmila Machová

/ VYMEDZENIE

kurátorka: Marianna Brinzová
20. 2. – 15. 3. 2019
vernisáž: 20. 2. 2019 o 18:00
Temporary Parapet, Pražská 11, 811 04, Bratislava
otváracie hodiny: streda-piatok: 15:00 – 19:00

„Vymedzenie“ je výstavný projekt Ľudmily Machovej mapujúci vnútorné a vonkajšie územia (krajinné i domáce) a osobné prebývanie v nich. Autorka skúma hranice prírodného a artificiálneho sveta, v ktorom sa snaží určiť svoje miesto. Konfrontuje sa s privátnym priestorom a s jeho predmetmi. V predmetoch bežnej spotreby nachádza poetiku a vlastnosti krajinného prostredia. Obrazy každodenných domácich predmetov nadobúdajú až akýsi charakter krajinnej topografie.
Autorka prostredníctvom diel reflektuje určitý osobný nepokoj vyplývajúci z nepokoju globálneho. Súčasný stav vecí ju koncentruje do vnútorného sveta, v ňom kontempluje, pátra po novej identite, koreňoch a domove. Vymedzuje sa. Smeruje k zvnútorneniu esencie bežných predmetov, v ktorých sa snaží nachádzať nové vlastnosti a „skrytý život“. Živelnosť prírody sa v jej dielach pretavuje do prítomnosti a funkcie domácich predmetov. Tie v sebe spútavajú živly, ale zároveň ako prírodné formy podliehajú entropii a nutnej skaze.

Ľudmila Machová (*1990) je absolventka Ateliéru mal+by Doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. a Ateliéru +- XXI prof. akad. mal. Daniela Fischera na VŠVU v Bratislave. V roku 2017 a 2018 sa stala finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

KATA MACH

/ Revolution Must Be Beautiful 

31.1. – 15.2.2019

Kata Mach sa dlhodobo zaujíma o pôsobenie komplexných prepojených systémov útlaku (kapitalizmus, patriarchát, telesná a mentálna normativita a.i.) ako na jednotlivca, tak na spoločnosť. V priebehu posledných rokov sa výraznejšie priklonila k performatívnym polohám a k práci s vlastným telom, ktoré sa jej stáva reprezentantom, symbolom i objektom rôznych podôb neustáleho zlyhávania v týchto systémoch. Ohľadávanie a skúšanie realít vlastného tela v kontextoch politických, spoločenských, ekonomických a rodových vzťahov si v jej prípade v sebe vždy zachováva istú ambivalenciu. Mach totiž tieto kontexty nielen popisuje, analyzuje, kritizuje a tematizuje, ale často boľavo ukazuje, do akej veľkej miery je sama ich produktom a súčasťou. 

V priebehu posledných dvoch rokov Kata Mach aktualizovala i svoj dlhoročný záujem o význam a formy reprezentácie, estetizácie, vyprázdňovania a kooptácie protestu v súčasnej spoločnosti. V sérii flitrových výšiviek na plátne s názvom Revolution Must be Beautiful  (2016 – 2018) telo figuruje na škále od rozoznateľného individuálneho demonštranta po súčasť unifikovanej politickej / politizovanej masy, ako strojca odporu i ako „pekný obrázok“. 

Mach k tejto sérii píše: 

„Black bloc (v preklade čierny blok) je taktika používaná počas protestov a pochodov, kde jednotlivci nosia čierne oblečenie, šatky, slnečné okuliare alebo iné veci maskujúce a ochraňujúce tvár. Slúžia na zamaskovanie identity protestujúcich a zabránenenie ich perzekúcii, pretože je zložité rozlíšiť identitu jednotlivcov. Táto taktika umožňuje skupine pôsobiť ako jedna veľká, jednotná masa a podporuje solidaritu medzi účastníkmi. Participanti black blocu sú väčšinou asociovaní s anarchizmom. 

Pochody black blocu sú fenoménom ultimátneho protestu a súdržnosti participantov, avšak ich stratégie už boli kooptované zvrchovanou ideológiou neoliberálneho kapitalizmu. Protest a revolúcia sa dnes stali spektáklom, mediovanou show, ktorá konformizuje masy, stali sa akýmsi ornamentom systému. Prenášam obrazy z týchto protestov (pracujúc trpezlivo, ale má to zmysel?) na plátno ako detailné výšivky z malých flitrov čiernej farby (čierna ako /ne-/farba anarchizmu, a tiež nikdy nadčasovej elegancie). Výsledné práce sú magicky pôsobivé, trblietavé, gýčové ornamenty oprostené od zmyslu a radikálneho potenciálu. 

Abstrakcia viditeľného znaku radikálnych protestov sa teda stáva bezubou atrakciou.“

http://katamach.com/

foto: Ján Skaličan

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

Michal Bôrik

/ NOVÉ OČI

kurátorka: Alexandra Barth

14.12.2018 – 4.1.2019

V prácach Michala Bôrika do reality ako ju poznáme preniká iný rozmer, dimenzia, psychická energia/duchovno/energia z kozmu. Bôrik Humanizuje stroje a dehumanizuje ľudské bytosti. Predmety bežného užívania nesú silný spirituálny náboj, to, čo sa nám javí ako známe, tu predstavuje niečo celkom iné.

Logika Bôrikovych obrazových svetov pripomína ekosystém vo vnútri mimozemského vesmírneho korábu z románu Arthura C.Clarka – Stretnutie s Rámom (1973), kde posádka astronautov prirovnáva jednotlivé javy k pozemským. Avšak budovy v mestách neslúžia na bývanie, tvoria akési potrubie korábu, more má tvar kužeľa a nositeľom vedomia/ducha je samotné vesmírne teleso – Ráma. Astronauti sú nútení opustiť pozemské pravidlá poznávania sveta a nazerať na Rámu očami malého dieťaťa.

Bôrik na obrazoch kombinuje širokú škálu prvkov, od realistických vyobrazení architektúry a predmetov, ľudskú figúru(?) cez amorfné organické útvary až po abstraktné geometrické štruktúry.

Často pracuje s triviálnymi prvkami, ktorých umiestnenie a vzájomné vzťahy na obraze pôsobia znepokojujúcim dojmom. “Bezpečná známa realita” je narušená, obklopená závojom úzkosti a chaosu, zdá sa akoby sa mohla kedykoľvek rozplynúť, akoby sa mohlo zmeniť skupenstvo podláh z pevného na kvapalné a náš pohyb bol možný iba v kruhu.

Akokoľvek by sa mohli zdať Bôrikove obrazy voľnou hrou neregulovaného podvedomia, nie je tomu celkom tak. Obraz sa vyvíja bez vedomého plánu ale jednotlivé elementy obrazov sú dôsledne projektované. Štruktúra “mikrokozmu” Bôrikových malieb pozostáva z premyslene navrhnutých elementov a jeho skice niekedy pôsobia ako konštruktérske výkresy.

Ide tu o snahu zanalyzovať prízračné preludy, zmaterializovať a zosystematizovať vlastné myšlienky? Ide o predtuchy možnej budúcnosti, či snahu načrieť do inej reality/sféry ?.

A.B.

Michal Bôrik (*1978, Bratislava)

V roku 2006 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení na Katedre maľby u Jána Bergera a Rudolfa Sikoru. Je známy najmä maľbami pracujúcimi s prázdnym priestorom a svetelnou atmosférou, ktoré boli naposledy vystavené v r. 2014 v Salóne Nitrianskej galérie na výstave Dark memory (spolu s P.Bařinkom). Novú líniu svojej tvorby prítomnú aj na výstave Nové oči autor predstavil koncom roka 2017 na výstave Práca kruhu (Galerie Sýpka, Valašské Meziříčí, kurátorka: M.Vyskupová). Autor žije a tvorí v Bratislave.

Výstavný program galérie Temporary Parapet v roku 2018 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

V roku 2006 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení na Katedre maľby u Jána Bergera a Rudolfa Sikoru. Je známy najmä maľbami pracujúcimi s prázdnym priestorom a svetelnou atmosférou, ktoré boli naposledy vystavené v r. 2014 v Salóne Nitrianskej galérie na výstave Dark memory (spolu s P.Bařinkom). Novú líniu svojej tvorby prítomnú aj na výstave Nové oči autor predstavil koncom roka 2017 na výstave Práca kruhu (Galerie Sýpka, Valašské Meziříčí, kurátorka: M.Vyskupová). Autor žije a tvorí v Bratislave.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

Lazar Lyutakov, David Muth & Stefanie Schwarzwimmer

/ The Things


9.11.–7.12.2018


The Things exhibition lends its title from George Perec’s first book “Things: A Story of the Sixties”, written in 1965. The book portraits the life of a young couple and their fascination with commodities – predominately clothing and furniture. Perec describes the objects of their desire in a meticulous way – they appear to act as signifiers for identity, luxury, history and belonging. The protagonists arrange their lives in a way that makes it possible to afford those, and consume life style magazines to further inform themselves. The book mainly comes to life through the detailed descriptions of those objects, it lacks dialogue nearly entirely. 
The Things is a group show with works by Lazar Lyutakov (Vienna), David Muth (Turku & Vienna) and Stefanie Schwarzwimmer (Berlin & Vienna). The show attempts to looks at objects at signifiers – listening to the “silent discourse“ of “things” against the backdrop of global consumerism.

Lazar Lyutakov (born 1977 in Shabla, Bulgaria) has been studying at the Academy of Fine Arts Sofia and Academy of Fine Arts Vienna. One reoccurring theme of Lazar Lyutakov’s work is the humorous quest after the “the original”, after authenticity and exclusivity. How does an object acquire an aura of the exclusive? In an ongoing series Lyatakov constructs lamps out of very cheap materials, such as common household plastic goods, producing sculptures that easily could be mistaken for design rarities – with the added twist that those objects potentially might turn into expensive “art commodities”. 
http://www.lazarlyutakov.com/

David Muth (born 1971 in Salzburg, Austria) is an artist, musician and programmer. Having grown up in Salzburg, Austria, he relocated to the UK to study at Middlesex University, where he received an MA in Digital Arts. He currently lives and works in London, Turku and Vienna.His artistic practice combines conceptual and experimental approaches and is informed by his background in architecture. His projects range from installations and responsive environments, through video and photography, to composition and performance of music. 
Looking at “object as signfiers” has been an ongoing thread in David Muth’s practice, and the video “Footnote #02: Hietämäki” attempts to reflect on the object “car”. A golden car is parked somewhere in the dark, the wind is shaking the surrounding bushes. Besides that, not much is happening. The viewers are left entirely to their own projections into the scenery, supported by a minimal soundtrack by Carsten Nicolai and Mika Vainio. Cars act as status symbols, and they have potential to do so on a global scale. Furthermore, a car functions – to a certain extent – as a “protective sleeve” for its passengers. No matter where we are driving to, or what kind of weather conditions we would be exposed to at any given time outside – the car operates as a technological “cocoon”, it encapsulates us – and simultaneously connects us in our subjective experience of “reality” with millions of other motorists (an experience that might offer comfort in certain situations – whilst in a car, we maintain a connection to our technologised civilisation). 

http://www.davidmuth.net/

Stefanie Schwarzwimmer (born 1990 in Linz, Austria) lives and works as an artist and graphic designer in Berlin and Vienna where she has been studying at the Academy of Fine Arts. In her work she deals with the numerous image realities surrounding and manipulating us. It is influenced by pop culture, new media and phenomena gone viral. She works mainly with 3D software to render slightly altered, often uncanny, image realities or speculative realities as one may call them. Her animations are situated in mundane places featuring everyday objects. The images seem familiar or selfmade—until they are not. 
In her video ’Silent Revolution’, Stefanie Schwarzwimmer imagines a fictive incidence where a plate starts spinning on its own, as if the object would be going through some sort of an awakening. This incidence appears to be documented by amateur videos – whereby the spinning plate is always identical, the setting different: as if several people in different countries around the globe discovered this mysterious nocturnal event and filmed it with their mobile devices. One security camera in a furniture store marks an exception. In her video series 365+, Stefanie Schwarzwimmer imagines a fictive incidence where a plate starts spinning “by itself”, as if the object would be going through some sort of an awakening. This incidence appears to be documented by amateur videos – whereby the spinning plate is always identical, the setting different: as if several people in different countries around the globe discovered this mysterious nocturnal event and filmed it with their mobile devices. One security camera in a furniture store marks an exception. All clips were composed by the artist utilising 3D-software. 

http://stefanieschwarzwimmer.com/


Temporary Parapet – exhibition program 2018 is supported using public funding by Slovak Arts Council as main partner.


SK >>>>>>>>>


Lazar Lyutakov, David Muth & Stefanie Schwarzwimmer
/ The Things


9.11.–7.12.2018
Vernisáž: 9.11.2018, 19:00
Temporary Parapet, 
Pražská 11, 811 04, Bratislava
Otváracie hodiny: streda-piatok: 15:00–19:00


Výstava The Things (Veci) tematicky aj svojim názvom vychádza z knižného dubutu Georga Pereca “Veci: Príbeh šesťdesiatych rokov” z roku 1965. Kniha portrétuje život mladého páru a ich fascináciu komoditami – predovšetkým oblečením a nábytkom. Perec podrobne opisuje objekty túžby mladého páru – veci slúžiace ako znaky identity, luxusu, histórie a spoločenského štatútu. Protagonisti, značne ovplynení čítaním lifestylových časopisov, napokon prispôsobujú všetky životné rozhodnutia dosahovaniu hmotných objektov záujmu. Tomu zodpovedá aj forma románu – prenikavé opisy jednotlivých “vecí” výrazne dominujú nad dialógom medzi postavami.
The Things je skupinový výstavný projekt Lazara Lyutakova (Viedeň), David Muth (Turku a Viedeň) a Stefanie Schwarzwimmer (Berlín a Viedeň). Výstava sa zaoberá symbolickou hodnotou vecí, objektami-znakmi. Načúva “tichému diskurzu vecí” na pozadí globálneho konzumu.

Lazar Lyutakov (narodený v roku 1977 v Shabla, Bulharsko) študoval na Akadémii výtvarných umení v Sofii a vo Viedni. Jednou z opakujúcich sa tém v práci Lazara Lyutakova je skúmanie problému “pôvodnosti”, autenticity a exkluzivity, hravým a ironickým spôsobom. V prebiehajúcej sérii Lyutakov vyrába lampy z veľmi lacných materiálov, ako sú bežné tovary pre domácnosť. Výsledkom sú objekty pôsobiace ako dizajnérske zberateľské rarity. Vystavením v galerijnom kontexte sa z nich navyše stávajú poenciálne cenné “umelecké komodity”. 

http://www.lazarlyutakov.com/

David Muth (nar. 1971 v Salzburgu, Rakúsko) je umelec, hudobník a programátor.
Je absolventom odboru Digitálne médiá na Middlesex University London. V súčasnosti žije a pracuje v Londýne, Turku a vo Viedni. Jeho umelecká prax spája konceptuálne a experimentálne prístupy ovplynené štúdiom architektúry. Muth pracuje so širokou škálou výstupov – počnúc inštaláciami a interaktívnymi environmentmi, cez videoart a fotografiu až po prácu so zvukom a komponovaním hudby.
Nosnou témou Davida Mutha je symbolická hodnota vecí, problém objektu-znaku. 
“Footnote # 02: Hietämäki je reflexiou konkrétneho objektu – osobného automobilu. Auto zlatej farby zaparkované na neučitom mieste. Je noc, vietor povieva listami kríkov za svitu pouličnej lampy. Video sprevádza minimalistický soundtrack Carstena Nicolai a Miky Vainio. Okrem toho sa nič zásadné nedeje. Diváci sú ponechaní audiovizuálnemu rozjímaniu. Auto možno považovať za za univerzány všeobecne platný štatútový symbol. Okrem ho možno vnímať aj ako “ochranný obal” svojich pasažierov. Bez ohľadu na to, kam smerujeme, alebo akým poveternostným podmienkam čelíme, v akomkoľvek čase – auto funguje ako technologický pancier, ukrýva nás do seba – a súčasne nám umožňuje spájať naše subjektívne prežívanie reality s miliónmi ďalších motoristov – bezpečným, komfortným spôsobom.

http://www.davidmuth.net/

Stefanie Schwarzwimmer (nar. 1990 v Linzi, Rakúsko) sa venuje vizuálnemu umeniu a grafickému dizajnu. Pôsobí v Berlíne a vo Viedni, kde študuje na Akadémii výtvarných umení. Vo svojej práci sa zaoberá rôznymi obrazovými realitami ktoré nás ovplyvňujú. Fenoménom virálnosti, popkultúrou a novými médiami. Pomocou 3D programu autorka vytvára mierne pozmenené, záhadne a nepatrične pôsobiace zábery “reality”. Jej animácie zobrazujú obyčajné miesta s každodennými predmetmi. Obrazy na nás pôsobia familiárnym, obyčajným dojmom – až kým…
Vo video-sérii “Silent Revolution” sme svedkami fiktívneho úkazu – svojvoľne sa točiaceho taniera, ktorý akoby náhle prechádzal procesom “sebauvedomenia”. Snímka nesie znaky amatérskeho videa – tanier je totožný, len scéna udalosti sa mení: akoby niekoľko ľudí v rôznych krajinách na celom svete objavilo túto tajomnú nočnú udalosť a natočilo ju svojimi mobilnými telefónmi. Výnimou je iba nahrávka z obchodu s nábytkom. Všetky videá série boli vytvorené pomocou 3D softvéru.

http://stefanieschwarzwimmer.com/


Výstavný program galérie Temporary Parapet v roku 2018 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

BARBORA FASTROVÁ&JOHANA POŠOVÁ

/ Výstava o kentaurech

10.10.-26.10.2018

Lidé. Stále mají pocit, že se svět točí jen kolem nich. Kentauři znají tajemství, která člověk nedokáže odhalit. Naši bojovníci šlehají bitvou jako plameny požáru vyschlou krajinou. Lidský druh si nás může podmanit, ale nikdy nezlomí našeho ducha. Jsme obyvatelé hor, divoké bytosti. Potřebujeme volnost, závodit s větrem až je slyšet hřmění kopyt a chvosty vlají. Legendy o našich hrdinných předcích uchováváme naživu pro další generace. Jména si předáváme v rodině po nedávno zesnulých abychom uchovali jejich památku. Nemáme “příjmení” jako lidé. Nosíme symboly našich rodů při sobě. Mohou to být zobrazení rostlin, zvířat nebo zapletené copy a tkané vzory. Narození hříběte je vždy důvodem k oslavám. Svou rodinu a stádo vnímáme jako mikrokosmos celého světa.

Barbora Fastrová (1988) a Johana Pošová (1985) absolvovaly Ateliér Fotografie na pražské Vysoké škole uměleckoprůmyslové. Spolupracují od roku 2014, kdy měly společnou výstavu v Berlínském modelu. V loňském roce absolvovaly rezidenční pobyt v INI gallery a Meetfactory. Jejich práce není mediálně specifická, opakovaně se ale vrací k „chudým“ materiálům, vytváří sochy z látek a neumělé objekty z keramické hlíny. Právě silná vizuální stránka toho kterého zvoleného materiálu často odkazuje k jejich zájmu o přírodu a konkrétněji životní prostředí.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

  
Festival súčasného umenia DOM 2018 PO»PRAVDE 



31. 8. – 16. 9. 2018 

Vystavujúci autori: Marek Halász, Mário Kastelovič
Sprievodný program: Samčo, brat dážďoviek a Verejné deti, Tomáš Rafa

Grafický dizajn: Karel Bařina
Kurátorky výstavy: Martina Ivičič a Marianna Brinzová

PROGRAM
Vernisáž výstavy / otvorenie festivalu: piatok 31. 8. 2018 od 19.00 hod.
komentovaná prehliadka, videoprojekcia z performance: Mário Kastelovič, Jablkový komplot, akcia vo verejnom priestore, 2018

Sprievodný program: piatok 7. 9. 2018 od 19.00 hod.
interaktívny objekt, online komunikácia s chatbotom: Samčo, brat dážďoviek, Umelá neinteligencia, 2018 
hudobno-vizuálna performance: Samčo, brat dážďoviek a Verejné deti 
premietanie dokumentu: Tomáš Rafa, Noční vlci prichádzajú k pamätníku na Slavíne, video, 11:15, 2016

Finisáž výstavy / ukončenie festivalu: nedeľa 16. 9. 2018 od 16.00 hod. 
komentovaná prehliadka, komunitná participatívna akcia za účasti Mária Kasteloviča a kurátoriek festivalu


PO»PRAVDE
Festival súčasného umenia DOM 2018 s podtitulom PO»PRAVDE sa zaoberá mierou informovanosti spoločnosti a manipulatívnymi ideologickými zásahmi do formovania verejnej mienky. Ústrednou témou festivalu sú rôzne podoby manipulácie s informáciami, množenie „nových právd“ a bujnenie informačných vojen prostredníctvom hoaxov, konšpirácií a tzv. postprávd (z ang. post-truth). PO»PRAVDE reaguje na súčasné politicko-spoločenské dianie na Slovensku, odkazujúce k nacionalizmu a k deformácii rôznych morálnych a sociálnych aspektov spoločnosti. Festival predstaví spoločný projekt vizuálnych umelcov Mareka Halásza a Mária Kasteloviča a kurátoriek festivalu Martiny Ivičič a Marianny Brinzovej, ktorí prostredníctvom rôznych médií (socha, objekt, video, public art, performance a text) reagovali na danú tému. Festival súčasného umenia DOM 2018: PO»PRAVDE prezentuje výstavu vizuálneho umenia a sprievodný program v podobe hudobno-vizuálneho performance, premietania dokumentu a tvorby komunitného participatívneho diela. 


Festival DOM
Poslaním festivalu DOM je zhmotňovať myšlienku „Diela Otvoreného Miestu“ v podobe skupinovej výstavy so sprievodným programom, ktorá sa dištancuje od klasickej koncepcie galerijnej praxe. DOM nemá trvalé miesto, ale ako festival dočasne hosťuje v rôznych alternatívnych priestoroch. Objavuje nové netypické priestory, so snahou využiť ich potenciál na umelecko-prezentačné aktivity. Takouto prezentáciou približuje súčasné vizuálne umenie aj bežnému divákovi, ktorý je dôležitejším elementom vo fáze recepcie diela. DOM neguje stereotypnú šablónu: umenie = centrum mesta a rozširuje ho aj do periférií. Zameriava sa na prezentáciu mladej generácie autorov zo Slovenska a zahraničia. Na predošlých ročníkoch festivalu DOM (2015, 2016, 2017) sa predstavilo okolo 50 umelcov a vystúpilo 20 performerov a hudobníkov. Medzi nich patrili: J. Florek, R. Kitta, L. Matejka, M. Podmanická, J. Hrčka, M. Jarotta, M. Kastelovič, O. Bělica, M. Júdová a ďalší.

https://festivaldom.com/

DOM 2018 vznikol za podpory Nadácie ZSE, Nadácie Intenda a galérie Temporary Parapet.

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

ROMAN BICEK

/ Benito&Penis Unicorn

kurátor: Matej Fabian

29.6.-20.7.2018

Takto sa u nás nemaľuje….

…what does it mean to act in painting…throughpainting?  There is no heroic end… no Hegelian big picture… but never-ending small push and pulls and conviviality’.

 Jan Werwoert

Uvedený výrok pomerne presne popisuje aktuálnu tvorbu Romana Biceka (1981). Charakterickým znakom je istá rezignácia,  či nezáujem o finálny maliarsky artefakt. Roman sa týmto spôsobom vymedzuje voči maľbe ako finálnemu artiklu, artefaktu či produktu, ale zároveň nerezignuje na maľbu ako tvorivý proces, ktorý má vždy niekoľko zastavení…

Prvé štádium je koláž, ktorá má charakter kvantitatívného výskumu. Tu autor pracuje s veľkým množstvom vstupov rozličného pôvodu  – dejiny umenia, osobné  témy, či skúsenosti, politická situácia – ide o tzv. research material. Práve v tejto etape Roman testuje ich kompozičné, tematické, či výrazové možnosti, ktoré sú konfrontované s kresebnou, či maliarskou stopou… Novým prvkom je razantná diagonála, či vertikála hierarchického charakteru, poukazujúca na svet tu a tam, na deliacu čiaru medzi tými “hore” či  “dole”, medzi úspechom či neúspechom. Tieto kategórie nie sú jasne oddelené, čiernobiele. Roman nerozdeľuje, ani  nemoralizuje; jednoducho nastavuje zrkadlo…

Koláž sa u Biceka stáva nositeľom významu, ale aj odrazovým mostíkom, východiskom k ďalšej, maliarskej fáze…. Táto sa dá definovať ako forma kvalitatívneho výskumu, kde sú vybrané motívy spracované kresebne či maliarsky. Ide prevažne o gestické, pôvodne figurálne maľby, kde dochádza k ďalšiemu typu extrahovania inej, čisto maliarskej esencie. Dôležitým komponentom je v tomto prípade maliarska stopa, ktorá má drsný, surový bad- paintingový charakter, čím sa vymedzuje z domáceho maliarskeho kontextu.[1]  Napriek jej expresívnemu charakteru, je  cítiť istú distanciu až nadhľad,  oddeľujúci Bicekov prístup od pátosu spájaného s týmto typom tvorby.

Ďalším štádiom je maľba na plátne, ktorá ak nie je syntézou, tak je minimálne predchádzajúcimi etapami poučená. Ide o maľby na opačných stranách nenapnutých plátien rozličnej kvality, štruktúry, či stupňa rozpracovanosti. Ich spoločným znakom je istá neukončenosť formátu. Samotné plátno a jeho formát nie sú definitívou, skôr základným materiálom slúžiacim nielen na maľovanie, ale aj na ďalšiu úpravu (nadstavovanie, vyrezávanie, pokrčenie….). Práve tu vstupuje do hry funkcia a motív rámu, ktorý nemá podporný, či ohraničujúci charakter, ale stáva sa potenciálnym inštalačným prvkom.

Tematicky Bicekove maľby odkazujú predovšetkým na dejiny umenia. Máme možnosť vidieť parafrázu na Rembrandtov Únos Európy, Nebukadnesara od Wiliama Blakea, Matissov Tanec, ale aj rečniaceho Benita Mussoliniho opierajúceho sa o kvetinu… Prostredníctvom uvedených alegórií nám Roman sprostredkúva správu o súčasnom stave sveta na jednej strane, ale zároveň tematizuje aj postavenie umelca, či jeho úlohu v spoločnosti. Nájdeme tu paródie, či odkazy na veľké mená  súčasného umenia ako Luc Tuymans, Ai Weiwei, či anonymného maliara/génia. Všetkých spája istá izolácia – v  ateliéri (Luc Tuymans),  v ráme obrazu (anonymný maliar), či v spoločenskej situácii (Ai Weiwei). Jednou z možností interpretácie je pozícia umelca uzavretého v slonovinovej veži vlastného umenia, trhovej pozície, alebo spoločenského statusu….. ale aj táto samota, či selfkomfort má svoje trhliny a poukazuje na fakt, že umelec, rovnako ako každý človek nemôže existovať bez naplnenia základných biologických,  spoločenských, či  ekonomických potrieb a od nich odvodené štruktúry (mocenské, intitucionálne a trhové) vplývajú na každého z nás….

Roman Bicek sa narodil v roku 1981 v Bratislave. V dvanástich rokoch sa presťahoval s rodičmi do Londýna, kde vyštudoval Wimbledon School of Art. V roku 2000 sa vrátil naspäť do Bratislavy, kde absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení. Po skončení školu žil v Prahe, Štokholme, a momentálne sa zdržiava v Bratislave, Petržalke.

Matej Fabian 


[1] Už Dezider Tóth na prieskumoch VŠVU upozorňoval: „Roman, takto sa u nás nemaľuje!!

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

LENKA L. LUKAČOVIČOVÁ / P-F

kurátorka: Marianna Brinzová

18. 5. – 31. 5. 2018 

P-F je samostatnou výstavou fotografky Lenky L. Lukačovičovej, ktorá prezentuje výber analógových fotografií patriaci do trojročného dizertačného výskumu. Lenka L. Lukačovičová (*1987) aktuálne ukončuje doktorandské štúdium na Katedre fotografie a nových médií u prof. Ľuba Stacha na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Zameriava sa na skúmanie fotografie ako svojbytného média (či média samého o sebe), jeho formálnych náležitostí, možností, hraníc a presahov, aktuálne vo vzťahu k performance. 

V dizertačnom výskume, ktorého časť na výstave P-F prezentuje, sa autorka sústredila na reinterpretácie akcií slovenských akčných umelcov z obdobia 70. a 80. rokov. Jej reakcie, ktoré formálne oscilujú na pomedzí fotografie a performatívneho umenia, komentujú aktuálne spoločenské dianie i súkromný život autorky. Skúmajú, aký vzťah je medzi médiom fotografie a performance, či performance vzniká pre fotografiu, alebo sa samotný tvorivý prístup fotografa stáva performanciou. 

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

JÁN ŠIPÖCZ

/ Comeback

kurátorka: Michaela Pašteková

22.3. – 20.4.2018

Ján Šipöcz je späť! Po siedmich rokoch opustil stovežatú Prahu, preťal dovtedy priamočiaro plynúcu životnú trajektóriu a vyzliekol sa z identity zamestnanca s osemhodinovým pracovným úväzkom. V Bratislave nanovo vymaľoval svoju niekdajšiu detskú izbu a premenil ju na staromládenecký ateliér. Už vyše roka sa nachádza v akomsi medzičase, hodnotí a obzerá sa za tým, čo bolo, niečo vytesňuje, iné očakáva. Aký Ján Šipöcz sa vracia na scénu? 

Výstava v galérii Temporary Parapet je osobnou reflexiou tohto zlomového životného obdobia a predstavuje tak trochu iného Šipöcza, než na akého sme navyknutí. Po prvýkrát napríklad pracuje s objektami či využíva Polaroid proces. Nevystupuje ako pozorovateľ sveta naokolo, ale najmä ako pozorovateľ samého seba. Aj v tejto novej pozícii však zostáva svojsky humorný, k médiu fotografie jemne bezočivý a vo vzťahu k sebe láskavo ironický. Jeho umelecké sebaspytovanie nie je bolestivou či trýznivou autorskou introspekciou. Badať to hneď pri vstupe do výstavného priestoru, kde sme konfrontovaní s veľkoformátovými autoportrétmi zo série Pamäťové médium. Šipöcz tu svoje rozmanité podobizne v pasových formátoch ukladá do obalov pamäťových kariet. Klasický fotografický portrét, ktorý balzamuje obraz človeka pre budúce generácie, prepája so symbolom novodobej digitálnej archivácie. Ktorá pamäť je dôveryhodnejšia?

Téma spomienok je (doslovne) vrytá aj do práce Eraser. Šipöcz tu z diapozitívov, ktoré kupuje na blších trhoch či cez internet, vyškrabáva riadok po riadku, emulziu mení na prach. “Políčko filmu ostáva, len obraz sa stáva nečitateľným a zabudnutým,” hovorí. Niektoré diapozitívy následne prefocuje a vidíme ich visieť na stene vo formáte 60×90 cm a zvyšok je klasickým spôsobom premietaný na stenu. “Myšlienka vznikla v období, keď som potreboval uzavrieť určité veci z minulosti, aby som sa mohol sústrediť na prítomnosť a nové nápady.” S projektom začal v roku 2016 sériou Hladina ustálená a voľne pokračoval aj v roku 2017 počas rezidencie v Banskej Štiavnici. Pôvodne vyškrabával iba časti políčok. Tematicky si vyberal najmä zábery z rôznych dovoleniek (napr. z Talianska či Tatier), pretože tie si najčastejšie uchovávame ako obrazy nezabudnuteľných zážitkov. Výstavou Comeback považuje celú prácu za uzatvorenú. Zmazal, čo potreboval, no to, čo v pamäti ostalo, ďalej spracúva. Napríklad aj v diele Meter diapozitívov. Na jeden meter dlhú palicu navrstvil spomienky, avšak spôsobom, ktorý nám divákom zabraňuje, vidieť ich a nepoznáme ani logiku ich radenia. Pôvodne ploché obrazové informácie sú nám predkladané v podobe trojdimenzionálneho objektu, no napriek tomu alebo práve preto je pre nás jeho informačná hodnota ešte efemérnejšia. V utajovaní obsahu (svojej) pamäte pokračuje Šipöcz aj v sérii nazvanej Foto kapsule. Strieborné obaly od tabletiek vkladá do rámov od diapozitívov a vystavuje ich jednak vo forme fyzického objektu, ale taktiež ich transformuje a zväčuje do fotografií. Jemnými umeleckými zásahmi premieňa kapsule od liekov na akési abstraktné časové schránky. Úložiskom čoho sa stávajú? Spomienok, ktoré si chce autor uchovať? Alebo do nich ukrýva tajné želania, proroctvá a odkazy? Čo by sme v jeho kapsule našli o sto rokov?

Výstava je zavŕšená v podkrovnej simulácii (možno) Šipöczovej detskej izby. Na prvý pohľad nostalgická spomienka na tínedžerské obdobie, kedy si človek nad posteľ lepil svoje idoly. Keď si však vaše oči privyknú na prítmie, uvedomíte si, že na fotografiách nie sú herečky či hudobné skupiny, ale len fragmenty rôznych objektov, architektúr, neostré zábery mestských zátiší, kúsok nôh, či useknuté výrezy parkov a záhrad. Vizuálne atribúty, ktoré sú pre diváka tajomné a možno nečitateľné, v autorovi asociujú konkrétne spomienky. Sentimentálna séria má názov Mapa lások a je výsledkom Šipöczovho putovania po miestach, kde prežil svoje niekdajšie reálne aj platonické pocity zamilovanosti. Zámerne zvolil formu Polaroidovych snímok, ktorých kvalita je kolísavá: “Niektoré vyšli lepšie, iné horšie – presne ako vzťahy.” A ani posteľ, nad ktorou je fotografická tapeta, nie je klasickou posteľou. Matrac podopierajú Kodak krabice od fotopapiera s kompletným Šipöczovým fotoarchívom. Keď na nich v noci spí, je to ako strážiť svoje poklady. Keby sme ich totiž pootvárali, našli by sme v nich negatívy z ešte predštudentských čias, školské cvičenia, filmy, medzizväčšeniny, CD a DVD s dátami, diapozitívy… Ako celok sa tak tento špecifický readymade stáva aj atribútom sťahovania a ukladania (majetku, zážitkov, skúseností). Je to veľa alebo málo, keď sa celá tvoja minulosť zmestí pod jeden matrac?  

Michaela Pašteková

Ján Šipöcz (1983) absolvoval v roku 2009 Katedru fotografie a nových médií na VŠVU. Je zakladajúcim členom Photoportu (2006). V roku 2011 bol finalistom Ceny Oskara Čepana. Pravidelne vystavuje doma ale aj v zahraničí, absolvoval viacero rezidencií. Od ukončenia štúdia roku 2017 žil v Prahe. Momentálne žije na Slovensku.

temporary parapet
temporary parapet
temporary parapet, jan sipocz
temporary parapet, jan sipocz
temporary parapet

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________


NIKOLA KOVAY

/ Key Performance Indicators

kurátor: Ľuboš Kotlár

23.2. – 16.3.2018

Key Performance Indicators

„Hm. Ľuboš, tieto dni sú, k čomu by som ich prirovnala, sú ako tá hra, kde ti vyhupne loptička a ty môžeš hýbať páčkami, pozorovať ako sa odráža od rôznych predmetov na ploche, podľa toho mení smer, nahráva body, alebo len tak, bez dotyku padá nadol.“ Fotografická tvorba Nikoly Kovay sa odvíja od osobného prežívania a skúsenosti. Niekoľko rokov vytvára fotografické snímky, ktoré sú voyeristickou sondou do každodennosti bez zdanlivej pointy, či vrcholného momentu. „Niečo medzi neexistenciou a zahodením morálky cez palubu.“ Všetky prezentované fotografie vznikali najmä ako súčasť osobného archívu. K zápiskom časom pribudol obraz, ako nutnosť. Technická stránka spracovania je tu menej dôležitá, jej vizuálny jazyk nie je nutne jednotný. Dôraz kladie na zachytenie individuálnych úprimných momentov, ktoré túži uchovať. Pod vplyvom dlhoročných aktivít v oblasti filmu a literatúry má, prirodzene, tendenciu zaznamenávať výjavy, ktoré divákov nabádajú k ich naratívnej interpretácii. „Včera o dvanástej som zaspala na pláži v dedinke Pefkos, keď som prišla do práce, kolega povedal, že vyzerám ako lobster. Dúfam, že sa mi začne šúpať tvár.“ Často sa zameriava na situácie, ktoré na prvý pohľad pôsobia absurdne, je preto jednoduché automaticky ich dešifrovať v sarkastickej línii nazerania na svet. V ich vzájomnej konfrontácii však naberajú oveľa ľudskejší charakter. Nenesú hodnotiaci aspekt. Sú stopami efemérnych situácií, ktoré sa rozhodla zachytiť. „Ľuboš, o čom je tento život?“ Plynutie a pár screenshotov filmu.

ĽK

(Poznámka k vo výstave obrazne aplikovanej metóde: KPI- Key Performance Indicators / Kľúčové ukazovatele výkonnosti, sú vo všeobecnosti metrika, ktorá je jedným z najdôležitejších ukazovateľov súčasnej úrovne výkonnosti jednotlivca, oddelenia alebo spoločnosti pri dosahovaní cieľov.

Celková výkonnosť podniku je zložená z výkonností jednotlivých jej častí. Preto je veľmi dôležité správne rozloženie zvolených ukazovateľov na konkrétne procesy, takzvaná dezagregácia KPI. Vhodne zvolené KPI umožní dostatočne presne monitorovať výkonnosť konkrétneho procesu s ohľadom na tvorbu výstupov a pridanej hodnoty. Štandardizovanie metodiky výpočtu KPI, určenie dátových zdrojov nevyhnutných na jeho vyčíslenie sú rovnako dôležité ako samotné určenie KPI. V tomto kroku je vhodné zohľadniť možnosti vyhodnocovania, ktoré ponúka existujúci informačný systém. Prípadne zvážiť možnosti extrahovania dát z informačných systémov a ich následné automatizované spracovanie. Zavádzať za účelom monitorovania procesov dodatočné operácie sa nestretáva s pozitívnym ohlasom vykonávateľov, naopak tento krok celý proces spomaľuje a získané dáta nemožno považovať za relevantné.

Vo všeobecnosti možno povedať, že prepojenie KPI na ohodnotenie pôsobí motivujúco v prípade, ak majú pracovníci možnosť svojim správaním KPI ukazovateľ ovplyvniť a zároveň sú o jeho hodnote pravidelne informovaní.

Pri stanovení relevantných KPI zohrávajú kľúčovú úlohu analyzovanie dopadu na súvisiace procesy, možnosti zberu dát potrebných na vyčíslenie ukazovateľa a aktívne zapojenie interných pracovníkov. // Zdroj: Bernard Marr: Little Data: The 25 KPIs Everyone Must Understand )

Nikola Kovay

(nar. 1992, pochádza z Fiľakova) Absolvovala magisterské štúdium produkcie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, počas ktorého spolupracovala na rozličných filmových a umeleckých projektoch. Jej prozaické texty boli vybrané v literárnych súťažiach ako Akademický Prešov, Medziriadky, súťaž Jozefa Braneckého, Literárny Lučenec, je autorkou literárneho blogu ´Poveternostná zrážka nezáujmu´. Séria jej dokumentárnych fotografií z ´Prague Pride 2017´ bola publikovaná v newyorkskom magazíne Newzulu. V súčasnosti žije a pracuje v Prahe, kde sa venuje vlastnej výtvarnej i literárnej tvorbe a prípravám na ďalšie štúdium.  

temporary parapet
temporary parapet

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

Margaréta Petržalová

/ Očista

kurátor: Károly Jancsó 

19.1. – 16.2.2018 

Diela Margaréty Petržalovej sú oknami do autonómnych vizuálnych svetov. Jej obrazy sú sebavedomými prejavmi osobnej maliarskej vízie. Margaréta sa nespráva ako kozmetička. Nezahladzuje. Zbytočne neprekrýva. Skôr odhaľuje. Ukazuje. Ťahy, vrstvy, plochy a štruktúry. Vďaka tomu sa stávame súčasťou burácajúceho tvorivého procesu. 

Nechce nám lacno a moderne lichotiť. Jej plátna nepózujú v populárnom štýle nákupno-zábavných centier. Nie páčiť sa, ale ohromiť. Táto myšlienka asi najviac vystihuje mladú a sebavedomú tvorbu tejto maliarky. Ukazuje obrazy, ktoré ležia hlboko v našom podvedomí a o ktorých existencii iba tušíme. Jej tvorba zmýva všetky módne pózy a nadbytočné kultúrne nánosy, za ktoré sa v súčasnej dobe schovávame v snahe páčiť sa. Preto sa mnohí pred jej obrazmi ohromíme, bojíme či vyľakáme. 

V jej obrazoch sme konfrontovaní tým, čím my ľudia sami sme – snaživou masou mäsa a kostí. Sme konfrontovaní vlastnou telesnosťou, ktorej význam mnohokrát preceňujeme. Jednak ostávame ľuďmi – tou nahou masou z ktorej nemôžeme uniknúť. Nejde tu však o pornografickú nahotu ani lacnú erotiku. Telesnosť Margarétiných postáv na nás pôsobí skôr familiárne. Je to rodinná nahota. Súrodenecká. Bez zbytočných erotických podtónov. Postavy vykonávajúce bežné ľudské činnosti znázorňuje organicky, miestami ich telá naberajú až zoomorfné tvary, čím len podčiarkuje našu živočíšnu podstatu. Autorke ide o znázornenie ľudskej podstaty na maliarskom plátne. Sami pred sebou neunikneme – toto je odkazom jej diel. Je to priznanie. Očista. 

text: Károly Jancsó

Margaréta Petržalová (1993, Trnava) absolvovala odbor keramika na ŠÚV v Bratislave. V súčasnosti je študentkou maľby na VŠVU pod vedením prof. Ivana Csudaia, kde minulý rok obhájila bakalársky titul. Margaréta Petržalová sa vo svojej tvorbe venuje najmä figurálnej maľbe, mystike každodennosti a dualite svetov. Výstava Očista je jej prvou samostatnou výstavou, v roku 2016 sa zúčastnila skupinovej výstavy Stretnutie v Galérii X.

margareta petrzalova, malba, painting, art
margareta petrzalova, malba, painting, art
margareta petrzalova, malba, painting, art

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

WINTER IS COMING  

1.12.2017 – 5.1.2018     

Roman Bicek

Lucia Dovičáková

Andrej Dúbravský 

Matej Fabian

Gabriela Halás

Eva Hettmer

Ľudmila Hrachovinová

Martin Hreha

Peter Jánošík

Tomáš Kocka

Eduard Kudláč

Martin Lukáč

Ľudmila Machová

Marcel Mališ

Alžbeta Malovcová

Margaréta Petržalová

Rastislav Podhorský

Ľubomíra Sekerášová

Alex Selmeci

Ján Šipöcz

Milan Tittel

temporary parapet

________________________________________________________________________________________________________

________________________________________________________________________________________________________

Alexandra Barth

/ Pôvodný stav 

 27.10. – 25.11.2017

Spôsobuje nutnosť tolerovať nedokonalosť znecitlivenie? Vyvoláva stiesnenosť priestoru mentálny úpadok jeho obyvateľa? 

Séria Pôvodný stav vznikala približne jeden rok. Počas tohto roka som zmenila bydlisko, ateliér aj pracovisko a zúčastnila sa troch rekonštrukcií. Otázka povahy priestoru a jeho prispôsobovania na mieru majiteľa sa pre mňa prirodzene stali naliehavou témou.

Nosným pocitom tejto série je vlastne rozkol medzi súčasným stavom vecí a tým čo by mohlo byť inak. O túžbe niečo zmeniť. 

Maľby na výstave Pôvodný stav tematicky nadväzujú na veľkoplošné grafiky zo série Poriadok vecí – pokračovala som v zobrazovaní miest a vecí, ktoré súvisia s mojou každodennosťou, začala ma však zaujímať aj bytová kultúra vo všeobecnosti. Vrátane verejných priestorov.

(Anti)estetika petržalskej všednosti, ktorú možno vidieť na fotografiách interiérov v inzerátoch realitných kancelárií. Úložné riešenia na šaty a topánky v malých priestoroch, quick-fix poškodenej plávajúcej podlahy, sadrokartonové oblúky, plastové okná a parapety, hliníkové žalúzie. 

Obmedzené možnosti umiestnenia jednotlivých kusov nábytku. Improvizácia, dočasné riešenia, ergonomické kompromisy. 

Toto všetko dôverne poznám aj z vlastnej skúsenosti a uvažujem nad tým, ako táto skúsenosť(estetická aj funkčná) formuje moju vnímavosť a citlivosť. 

Petržalské terasy sú pre mňa symbolom nevyužitého potenciálu, rada si ich 

predstavujem v utopickej verzii – ako promenádu so živými prevádzkami, bez odpadkov, kde si rozmanité zoskupenia ľudí nekonfliktne vychutnávajú slnečné počasie. 

Petržalské exteriéry kontrastujú svojou monumentalitou s úspornými bytovými jednotkami. Paneláky tvoria dlhé línie zbiehajúce sa kdesi v diaľke, priestor je veľkorysý a odcudzený. Geometrickú striktnosť narúša organickosť popraskaného asfaltu, odpadkov a trsy trávy prerážajúce cez betón. Terasy stimulujú moju predstavivosť, sú ako projekčné plátna kde sa môže udiať čokoľvek. 

Pôvodný stav je reflexiou miesta, ktoré považujem za definujúce moju identitu. Pokúšam sa oslobodiť svoje vnímanie od čisto pragmatického rámca. Bránim sa estetickému znecitliveniu, ktoré vzniká v spojení s miestami, ktoré sú súčasťou každodennej rutiny. Verím, že nie je potrebné unikať a že existuje možnosť pretvárať. 

Alexandra Barth (1989, Malacky) je absolventkou maľby na VŠVU.

Vo svojej maliarskej a grafickej tvorbe využíva princíp striktne ohraničených a jednoliatych farebných polí, redukcie výrazových prostriedkov a geometrizácie. Tematicky vychádza zo snahy definovať svoje miesto v spoločnosti prostredníctvom pozorovania elementov utvárajúcich každodennosť. 

Jej poslednou samostatnou výstavou je Poriadok vecí v Kunstverein Bratislava 

Žije a tvorí v Bratislave – Petžalke.

temporary parapet, alexandra barth
temporary parapet, alexandra barth